K otázke homosexuality a tzv. registrovaného partnerstva u homosexuálov (tézy)

Jedným z dôvodov, ktoré prispeli k súčasnej aktualizácii otázky o tzv. registrovanom partnerstve u homosexuálov, bolo rozhodnutie vyškrtnúť homosexualitu z klasifikácie duševných porúch, ktoré učinila Americká. psychiatrická asociácia (APA) v r. 1973. Toto rozhodnutie sa udialo za pomerne dramatických nátlakových okolnosti zo strany NGTF (National Gay Task Force) a ďalších aktivistov homosexuálneho hnutia, a to bez toho, že by mu predchádzala seriózna vedecká diskusia. Aj keď sa z oficiálnej americkej klasifikácie duševných porúch homosexualita úplne "vytratila" až pri publikovaní tretej, revidovanej verzie tejto klasifikácie v r.1987 (známej pod skratkou DSM-III-R} a rovnako v súčasne platnej verzii DSM-IV z r.1994, mimoriadna autorita APA v USA a vo svete viedla k tomu, že sa k tomuto rozhodnutiu postupne pridali nielen Americká psychologická asociácia a NASW (The National Association of Social Workers), ale aj Svetová zdravotnícka organizácia v 10. decenálnej verzii Medzinárodnej klasifikácie z r.1992 (MKCH-10). Tým vzniklo ,,profesionálne posvätené`` presvedčenie, že homosexualita nie je porucha, ale normálny variant sexuálneho života. Treba však poznamenať, že s odstupom času mnohý odborníci (v Amerike aj vo svete) čoraz naliehavejšie prezentujú názor, že zmienené rozhodnutie APA bolo nielen ,,prešľapom", ale je priamo hanbou americkej medicíny.

Argumentácia, ktorá, viedla k rozhodnutiu nepovažovať homosexualitu za poruchu, sa opiera o tri hlavné tvrdenia:

  1. homosexualita je vrodený, geneticky (vo všeobecnosti biologicky) determinovaný aspekt ľudského organizmu.
  2. homosexualita je trvalý, psychologickými prostriedkami (psychoterapiou) neovplyvniteľný fenomén,
  3. homosexualita je fenomén v USA i transkulturálne natoľko rozšírený a frekventný (navyše neškodný), že ho treba považovať za variant normy, nie za patológiu.
K tomu treba poznamenať, že ani jeden z týchto argumentov vo svetle najnovších vedeckých poznatkov neobstojí.

(Ad 1 )

Nepodarilo sa preukázať jednoznačnú biologickú determináciu homosexuality (ani genetickú, ani inú). Naopak sa ukázalo, že ide o multifaktorálne podmienený fenomén, pričom popri biologických predpokladoch zohrávajú úlohu najmä rôzne psychosociálne faktory (výchova, spoločenská mentalita a pod.).

(Ad 2)

Homosexualita je psychologicky ovplyvniteľná: rôzne metaanalytické štúdie o efektívnosti psychoterapie pri homosexualite ukazujú až 52 % nú úspešnosť.

(Ad 3)

Argument o mimoriadnej rozšírenosti homosexuality sa ukázal ako vedecky nekorektne podsunutý mýtus (opierajúci sa najmä o známe Kinseyho správy a ich modifikácie) - pozri napr. azda najvýznamnejšiu americkú štúdiu z r.1994 (Sex in America). Na druhej strane však je pravdou, že homosexualite priaznivá spoločenská mentalita môže podľa všetkého prispieť k zvýšeniu frekvencie jej výskytu.

Podľa zmienky rôznych autorov sú najzávažnejším dôsledkom homosexualite priaznivej spoločenskej klímy (ktorej prejavom by nepochybne bol aj zákon o registrovanom partnerstve homosexuálov) práve negatívne sociálne dôsledky, predovšetkým vplyv na zníženie hodnoty tradičnej heterosexuálnej rodiny orientovanej na výchovu detí.

doc. MUDr. A. Rakús, psychiater
poslanec NR SR (KDH)