Nezaradili sme tento názor medzi hlavné témy našej tlačovej konferencie, pretože sa domnievame, že veľká väčšina svetových odborníkov z oblastí sexuológie, psychológie a sociológie, tak ako i väčšina laickej verejnosti už dávno zastáva názor, že homosexualita nie je choroba. Nepociťujeme potrebu ďalej sa touto témou v médiách zaoberať.

Preto len stručne pripomíname, že:

• Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v r. 1992 vyňala homosexualitu z Medzinárodnej klasifikácie chorôb (ICD-10). Slovo "homosexualita" sa v tejto klasifikácii vôbec nenachádza a aj jej ego-dystonickú formu možno zaradiť len podľa ´dg. F66.1 Ego-dystonická sexuálna orientácia´, teda slovo "homosexualita" sa tu tiež nevyskytuje. Zároveň WHO v r. 1992 vyhlásila, že sa stotožňuje s nasledujúcim: "Keďže homosexualita per se nemá žiadny negatívny vplyv na úsudok, stabilitu, hodnovernosť alebo všeobecné sociálne a zamestnanecké schopnosti, WHO apeluje na všetky medzinárodné zdravotnícke organizácie a ich individuálnych členov aby urgentne apelovali na zmenu legislatívy ich krajín, ktorá penalizuje homosexualitu medzi dvoma dospelými osobami. Navyše WHO volá po znížení stigmatizácie homosexuálov akokoľvek a kdekoľvek sa tak deje." (WHO Dec. 1992). 

• S horeuvedeným postojom sa stotožňuje aj Americká Psychiatrická Asociácia (APA), ktorá navyše v podobnom vyhlásení žiada o uznanie všeobecných ľudských práv vrátane práva na imigráciu, vojenskú službu, práva na registrované partnerstvo, atď. (APA 1997, Fact sheet on homosexuality and bisexuality issues). 

• Etiologické výskumy homosexuality sa môžu opierať o dve historické cesty, storočie-trvajúce veľmi problematické psychologické výskumy a časovo krátke ale extrémne komplexné výskumy biologické. Po neúspešných dekádach psychiatrického výskumu vplyvu prostredia na vývin homosexuality sa nedokázal efekt sociálneho a kultúrneho prostredia (Judd Marmor, Michael Bailey a Richard Pillard, Stoller a kol. ,1973, str. 1208-1210). Genetické výskumy, výskumy vnútromaternicového vývoja i výskumy biologickej (anatomickej a fyziologickej) diferenciácie nepriniesli nijaké konkrétne výsledky.

• Reparatívna (konverzná) terapia: Typické pre ňu je, že ju propagujú skupiny a jednotlivci vychádzajúci z konzervatívnych pravicových náboženských kruhov, ktorí ju odporúčajú ako "liečbu" na homosexualitu (u nás Doc. Rakús). V podstate všetci gayovia, lesby, pracovníci s mentálnym zdravím a náboženskí liberáli ju považujú za neproduktívnu a potenciálne nebezpečnú. "Neexistuje žiadna publikovaná vedecká evidencia podporujúca efektívnosť reparatívnej terapie ako liečby na zmenu sexuálnej orientácie" (APA 1997, Fact sheet…). Dr. Drescher z Columbia University dodáva : "Musím upozorniť, že je to experimentálna forma liečby, ktorej úspech je absolútne nepreukázateľný. Existuje evidencia o pacientoch, ktorí po nej zostávajú ťažko depresívni, niektorí sa pokúsili alebo dokonca spáchali samovraždu. V oficiálnom stanovisku APA z 15. januára 1999, revidovaného v júni 2000 sa výrazne odsudzujú terapeutické techniky, ktoré niektorí psychiatri a mentálny pracovníci používajú na údajnú zmenu sexuálnej orientácie.  Neexistuje nijaký dôkaz, že táto tzv. "reparatívna terapia" je nejako efektívna pri premene jednej sexuálnej orientácie na druhú, potvrdil to i pre nás vtedajší prezident APA  Rodrigi Munoz, MD a dodal, že "ale existujú dôkazy o tom, že táto teória je deštruktívna, pričom možné dôsledky sú depresie, úzkosti a samo-deštrukčné správanie." (www.psych.org).